Huby: ich zber a využitie v českých krajinách
Okrem zberu liečivých a jedlých rastlín a lesných plodov je významným fenoménom v českej kultúre aj hubárčenie. Spočiatku bolo hubárčenie spojené s potrebou získať potravu a liečivá. Postupne sa stalo voľnočasovou aktivitou vyplývajúcou z pozitívneho vzťahu k prírode, výletov do prírody a cestovania, a najmä ako doplnková aktivita k chalupárčeniu, chatárčeniu alebo záhradkárčeniu.
PhDr. Barbora Půtová, Ph.D., Ph.D. et Ph.D
Prvé zmienky o hubách a ich konzumácii na našom území siahajú až do stredoveku. Objavujú sa v latinskej legende Verše o utrpení svätého Vojtecha a v českej Dalimilovej kronike (1314), v ktorej sa zbieranie hliby zo stromov prirovnáva k ľahkej a jednoduchej činnosti. V 14. storočí však už boli znalosti o hubách veľmi rozsiahle. Lekár a kanonik Bartolomej z Chlmca, známy ako Klaret, zaznamenal vo svojom Glosári (okolo roku 1365) pozoruhodný počet húb, celkom 40 názvov. Väčšina z nich sa bežne používa dodnes – liška, hadovka, pýchavka, špica, kremeň, podmáselník alebo muchotrávka.
Humorný dekrét (Narrenpatent) z obdobia pred rokom 1364, pravdepodobne dielo notára a biskupa Jana zo Stredy, menuje istého Jana za pána z Údolia bláznov. Má právo používať imaginárne pevnosti a osady a živí sa všetkými druhmi hríbov a iných húb. Dekrét odráža prevládajúci názor vtedajšej vyššej vrstvy na huby, ktoré považovali za potravu bláznov, t. j. za menejcennú potravu. Negatívny postoj k hubám posilňovala skutočnosť, že rástli z hniloby a špiny zeme, a strach z otravy po konzumácii jedovatých druhov. Ľudia, ktorí ich zbierali a jedli, boli označovaní za čarodejníkov alebo spojencov diabla. Majster Havel zo Strahova, lekár na dvore Karola IV., odrádzal od ich konzumácie kvôli ich škodlivým účinkom a ťažkostiam pri trávení.
Poddaní mali k hubám úplne opačný vzťah, huby obohacovali ich stravu počas celého kalendárneho roka. Aj dnes sa huby stále označujú ako „mäso chudobných“. V Podkrkonoší niektoré rodiny dodnes pripravujú na štedrovečernú večeru hubovú polievku a v Šumave hubového kubu. Huby dokázali zahnať hlad a používali sa na liečbu a posilnenie imunity. Napríklad od stredoveku sa v českých krajinách zbierali drevokazné huby (choroše) na výrobu odvarov a tinktúr.
Vedomosti o jedlosti húb, spôsobe ich skladovania a príprave na konzumáciu sa odovzdávali z generácie na generáciu. Pre nižšie sociálne vrstvy boli huby aj zdrojom dodatočného príjmu alebo neskôr povinnosťou plniť povinnosti voči šľachte. Niektoré druhy húb prestali byť len potravou chudobných a dostali sa na stoly pánov a šľachticov a do kuchárskych kníh. Hubové jedlá sú zahrnuté v najstaršej českej kuchárskej knihe Severina z Kapí Hory z počiatku 16. storočia. Sú cenené v medicíne a ich popisy a ilustrácie zapĺňajú herbáre. Jedlé huby sú zahrnuté v prvom preklade Herbára alebo Bylinkára talianskeho lekára a botanika Pietra Andrea Mattioliho z roku 1592 od Tadeáša Hájka z Hájku. Herbár spomína aj nejednoznačnú klasifikáciu húb: „Húby nie sú vo všeobecnosti ani bylinky, ani koreniny, ani kvety, ani semená, ale iba zbytočná vlhkosť zeme, stromov, hnilého dreva a iných vecí.“
Až v 19. storočí sa podarilo vyvrátiť mnohé mýty a rozšíriť vedomosti o hubách, a to najmä vďaka pedagógom v českých krajinách. Príkladom je prvý popularizátor húb, učiteľ Jan Bezděk, ktorý organizoval bezplatné mykologické prednášky, kurzy a výlety. Na začiatku 20. storočia sa za vedecký prístup k zberu húb zaslúžil botanik František Smotlacha. V roku 1909 otvoril vo svojom byte vo Vinohradoch prvú hubársku poradňu. Jeho ambíciou bolo vzdelávať československú verejnosť, aby sa predišlo otravám hubami. Propagoval zásadu, že hubári by mali zbierať len dobre známe huby. Táto voľnočasová aktivita sa postupne premenila na kvalifikované hobby, o čom svedčí založenie Československej mykologickej spoločnosti, hubárskych spolkov, klubov a krúžkov. V priebehu 20. storočia bolo vydaných množstvo atlasov a príručiek o zbere húb a identifikácii ich rodov a druhov.
Zber húb sa vyvinul z pôvodnej hlavnej motivácie, ktorou bolo získanie potravy, do široko vyhľadávanej činnosti, národnej vášne a dokonca aj športu. Českí hubári zbierajú huby pre potešenie z pobytu v prírode a v lese, hľadajú oddych a pokoj, spoznávajú prírodu, tešia sa z kulinárskych zážitkov alebo jednoducho z nadšenia pre hľadanie a spoznávanie húb.
