Štyri farby čierneho korenia

Obchodná cesta z Indie do Európy však nebola vždy plne k dispozícii. Ceny čierneho korenia, už tak dosť vysoké, sa niekoľkokrát šplhali do anstronomických výšok. Európania tak začali používať aj náhrady čierneho korenia ako je napríklad agnacast (Vitex angus-castus) nazývaný aj mníšske korenie, z Afriky pochádzajúce aframon rajské zrno (Aframomum melegueta), či bobule a listy myrty (Myrtus communis). Žiadna z náhrad sa však pravému čiernemu koreniu nevyrovnala. Vďaka vysokej cene bolo čierne korenie používané aj ako platidlo a boli v ňom vyberané dane alebo sa ním platilo výkupné. Mesto Rím sa čiernym korením hneď niekoľkokrát vykúpilo pred najázdníkmi. Napríklad v roku 408 n. l. to Rimanov stálo päť tisíc libier čierneho korenia, ktoré požadoval vizigótsky kráľ Alarich I.

Prečo je teda čierne korenie tak vzácne a drahé? A ako sa pestuje a zbiera? Čierne korenie sa v južnej Indii pestuje pravdepodobne viac ako 4000 rokov. V ajurvéde je čierne korenie považované za štipľavo chutiace a energicky zahrievajúce korenie. Často sa používa v kombinácii zvanej ako „Trikatu“, čo je zmes čierneho korenia, dlhého korenia a zázvoru, ktorá slúži na podporu trávenia.

Piepor čierny (Piper nigrum) je vytrvalá a popínavá rastlina, ktorá ako náš chmeľ, šplhá po opore až k pätnástim metrom. Už v priebehu staroveku sa táto cenná rastlina rozšírila z južnej Indie prakticky do všetkých tropických oblastí Ázie. V posledných desaťročiach sa vďaka novým odrodám podarilo založiť plantáže aj v strednej Afrike. Malé guľaté plody, ktoré rastú v dlhých hroznách, sa väčšinou zbierajú pred dozretím, kedy sú zelené. Prostým usušením vzniká zelené korenie. Čiernu farbu získa korenie iba v prípade, že sú nezrelé plody najskôr sparené horúcou vodou, čím dôjde k narušeniu povrchových vrstiev buniek, a nasleduje pomalé sušenie, pri ktorom dochádza, vďaka vyplaveným enzýmom, k sčernaniu plodov a zmene arómy. Biele korenie vzniká ošúpaním vrchným vrstiev plodu po dlhšom namočení vo vode. Ak sa guličky korenia nechajú plne dozrieť, dostávajú červenú farbu a v kuchyni je ich možné použiť ako takzvané červené korenie. Je pomerne drahé a červená farba dlho nevydrží, preto je nahradzované plodmi pieprovníka peruánskeho (Schinus molle), ktorý rastie v juhoamerických Andách a s čiernym korením nemá z botanického pohľad nič spoločné.

Ako už bolo spomínané, čierne korenie sa nepoužíva iba na dochutenie jedál. V malých množstvách sa odporúča na stimuláciu trávenia a podporu chuti k jedlu. Čierne korenie podávané s jedlom tiež znižuje plynatosť. Účinok je daný najmä obsahom alkaloidov chavicínu a piperínu, čo sú látky stimulujúce pankreatické a črevné enzýmy a pozitívne ovplyvňujúce zloženie črevnej mikroflóry. Piperín tiež zlepšuje terapeutickú hodnotu niekoľkých liekov, vakcín a živín tým, že zvyšuje ich vstrebanie z čreva.

Po požití čierneko korenia vo väčšom množstve (nad 0,3 g) dochádza k lepšiemu prekrvovaniu periférií, najmä nôh a rúk. Dochádza k začervenaniu tváre a pocitov tepla v tele. Tento účinok je sprostredkovaný chavicínom, ktorý má schopnosť dráždiť špecifické nervové zakončenia pre vnímanie tepla. Preto má aj zmysel pridávať čierne korenie alebo iné extrakty do mastí, krémom a masážnych olejov, ktoré majú prekvriť a prehriať boľavé svaly alebo kĺby.

Ľudovo sa čierne korenie používa aj na lepšie prekrvenie panvovej oblasti a tým môže pôsobiť aj ako afrodiziakum. S čiernym korením by sa to však nemalo preháňať. Pri dlhodobom užívaní dávok nad 0,5 g je vyššie riziko vredov a refluxu pažeráka.

S čiernym korením sa môžete stretnúť aj v našich čajových zmesiach Ženská túžba a Mužská túžba, kde malé množstvo čierneho korenia spôsobuje príjemnú štipľavosť a podporuje prekrvenie.